Bol začiatok marca, s kolotočármi sme plánovali plavby na tohtoročnú jachtársku sezónu, zbierali sme si posádky na Team Regatu, a ja som rozmýšlal čo nového by som skúsil tento rok. Zrovna vtedy sa ku mne dostala správa, že Roman Štaffen, skúsený jachtár a blízky priateľ kolotočárov, skladá posádku na jarnú preplavbu Azorských ostrovov. Ozval som sa mu, vysvetlil mi aké má plány, a bolo rozhodnuté.
Azorské ostrovy sa posledné roky stávajú medzi turistami stále viac známejšími. Ja som ich poznal zo správ o počasí, keď sa nad nimi vytvárala tlaková výš alebo níž a ovplyvňovala počasie v Atlantiku a nad Európou. Neskôr sa ku mne od mojich známych dostali až príliš pekné fotky a zážitky z výletov po týchto ostrovoch. Jednoznačne je to miesto, ktoré som musel objaviť aj ja.
Plán plavby
Loďku Dufour 460 GL s menom Trevi sme mali prenajatú od polovice mája. V oblasti Azorov je to ideálny čas na pozorovanie veľrýb, a aj počasie v tomto období už prisľubovalo pokojnejšiu plavbu. Vyplávať sme mali z mestečka Horta na ostrove Faial, a loď odovzdať o 9 dní v Ponta Delgada, na ostrove Sao Miguel. Itinerár nám skipper Roman navrhol veľmi pestrý, no keďže neskôr sme zistili, že aj Azorské počasie je tiež pestré a takisto nám učarovala pevninská príroda, aj pohostinnosť ostrovanov, jeden ostrov (Graciosa) sme škrtli.
Nalodenie
Bol 9. máj a po prvýkrát som sa stretol s posádkou na zastávke autobusu smerujúceho na Schwechat. Čo bolo ešte prekvapujúcejšie, ďalší členovia posádky – Anka, Miška, Igor, Ľubo sa spoznali len pár hodín predtým, vo vlaku do Bratislavy. A to nás ďalší člen, Jirka z Prahy, ešte len čakal na hoteli v Horte. Nikto teda nepoznal nikoho, skipper nás ale poznal všetkých. Dobré na začiatok 🙂
Pred nami bol dlhý let Viedeň – Lisabon – Terceira, a krátky ale zato veľmi intenzívny prelet malým vrtuľovým lietadlom z Terceiry na Faial, kde nás na letisku čakal majiteľ chartrovky João. Napriek našim odvážnym plánom – do pár hodín vyplávať – João ukázal na vlny bijúce do útesov a oznámil nám, že dnes nevyplávame.
Čakala nás náročná noc v miestnej, medzi námorníkmi preslávenej 100-ročnej krčme Peter Café Sport, kde sme zapíjali zmarený pokus o vyplávanie. Pripadali sme si tu tak nejak nezaslúžene – väčšina osadenstva sú jachtári, ktorí sa tu zastavili na ceste cez Atlantik. Prípadne sa aspoň tak tvária. My sme zatiaľ iba naložili zásoby do lode, vylosovali si kajuty a tvárili sme sa že sa tiež už nejaký ten mesiac plavíme cez Atlantik.
1. Vyplávanie a ostrov Sao Jorge
Čo čert nechcel, ráno bolo ešte náročnejšie ako večer, hlavne pre časť posádky ktorá sa nechala predošlú noc uniesť živou portugalskou hudbou a lokálnou špecialitou Gin-maracuja-tonikom. Počasie bolo ale krásne, pofukoval mierny vetrík, tak sme si dali rýchle raňajky, kinedryly a zamierili sme na ostrov Sao Jorge, do prístavu Velas.
Maríny tu na Azoroch sú trochu iného charakteru ako to na čo sme navyknutí napríklad z Chorvátska. V mestečku Velas nás čakalo maličké plávajúce mólo na parkovanie maximálne 6 plachetníc našej veľkosti. Po pristátí sme sa rozhodli prezrieť aspoň časť ostrova.
Keďže sme sa dozvedeli, že sú tu pekné prírodné kúpaliská tvorené z jaskýň a puklín v skalách do ktorých sa občas prelieva voda z oceánu, požičali sme si auto a šli sa k večeru na jedno také miesto okúpať.
Simao Dias sa nachádza na severe ostrova. Voda tu bola v tomto ročnom období svieža ale zvládli sme to, a po preplávaní tejto asi 50m skalnej pukliny sa nám naskytol krásny pohľad na vlny bijúce o okolité útesy pri západe slnka. Boli sme asi tak 20 metrov nad hladinou oceánu v čistom prírodnom bazéne, plnom zelených rias a občas spod skaly vybehol prameň teplej vody.
2. Preplavba na ostrov Pico
Deň predtým, cestou z ostrova Faial na Sao Jorge, nás provokoval neustále meniaci sa výhľad na vrchol sopky Pico, inak najvyššej hory Portugalska, týčiacej sa na rovnomennom ostrove Pico. Raz bola sopka celá viditeľná a minútu na to zmizla v oblakoch. Trasu sme sa snažili prispôsobiť predpovedi počasia na Pico, aby sme mohli vyliezť na vrchol a pozrieť si súostrovie zhora.
Vydali sme sa teda smerom na juh, nasledovali sme Pico s krásnym bielym závojom, keď nám zrazu oblaky nad Pico začali meniť plány. Vietor sa začal dvíhať na 30-50kt v nárazoch, postupne sme refovali plachty až kým nebolo čo refovať. Celý ostrov zahalila hustá frontálna oblačnosť valiaca sa na sever – na nás. Z pôvodného cieľa – bójky na severe ostrova, sme zmenili kurz na prístav Madalena, v západnej časti ostrova Pico. Inú možnosť sme na tomto ostrove pre našu loď s ponorom 2,3m nemali. Čo sa kotvenia týka, nie je to tu zrovna severná Dalmácia.
Tak trochu neplánovane sa Romanovi v prístave Madalena podarilo zmenežovať posádku a na 3 otočky bez náznaku zaváhania pristáť vo vetre 50-60kt v nárazoch, bočne k betónovému mólu, a to pri prebiehajúcom odlive, na šikmine s menej ako 1 metrom pod kýlom. Prístav nebol zrovna dizajnovaný na plachetničky, a naši susedia boli len veľké kovové rybárske lode. Takže všetkým čo bolo k dispozícii sme loď priviazali o hrdzavé a ostré kolíky na móle a čakali, ktoré lano sa prereže ako prvé.
Výstup na horu Pico (2351 m.n.m.)
Počasie sa ani na druhý deň nechcelo umúdriť, a Roman s Jirkom sa obetovali aby kontrolovali celý deň laná na lodi. My ostatní sme sa naobliekali do mokráčov a vyrazili na horu. Na Pico je možné vyšlapať aj bez sprievodcu, ale nieje to zrovna legálne, v hmle sa dá ľahko zablúdiť a zničiť pri tom okrem seba aj kus prírody. Najali sme si teda sprievodcu Mattea, mladého majiteľa miestnej agentúry Tripix. Keď nás uvidel naobliekaných v jachtárskom, spýtal sa nás hneď či sme TÁ LOĎ v prístave. Poznamenal že sme crazy. Madalena je údajne najhorší možný prístav na celých Azoroch, pretože nie je takmer vôbec chránený pred západnými vetrami.
Od Base campu, kam nás Matteo vyviezol je to slušne strmých 1300 metrov prevýšenie. Bol to ale dobrý motivátor a s vidinou špeciálneho prekvapenia na vrchole, nás dostal až na špičku mini sopky Pikino, vyrastajúcej v strede veľkého sopečného krátera. Tam nám nalial domácu medovicu.
Cestou hore aj dole sme sa od Mattea dozvedeli veľa o Azoroch a živote na ostrovoch. Mimo toho že tu na ostrove majú kvalitný med a syry, stojí určite za zmienku aj fakt, že na ostrove Pico je 15.000 obyvateľov a 30.000 kráv. Kravy ani ovce tu na noc nezatvárajú, lebo tu nie sú žiadni prirodzení predátori. Malé zdivočelé stádo oviec v base campe používajú na predpoveď počasia. Inými slovami, keď sú ovce už pár metrov pod campom, radšej hore turistov na horu nepúšťajú.
Ak si chcete pozrieť túto majestátnu horu odporúčam TU , najmä záber hlavný kráter od tretej minúty.
3. Hľadanie veľrýb, preplavba na Terceiru
Ešte nadránom za tmy, sme sa rozlúčili s ostrovom Pico a vydali sa hľadať veľryby. Miestni námorníci nám poradili hľadať na severe ostrova Sao Jorge. Tam sú vraj ideálne hĺbky na párenie týchto tvorov. Mimo stád delfínov a kolónií mechúroviek sme veľa života vo vode nevideli.
Na ostrove Terceira sme sa priviazali v maríne prekrásneho mestečka Angra do Heroísmo. Z maríny sme si spravili krátku okružnú jazdu po ostrove. Najviac nás tu lákalo okúsiť miestnu špecialitu Alcatra. Je to v hlinenej miske pripravený guláš z hovädzích rebierok, papriky, cesnaku, olivového oleja a bieleho vína. Poštár v dedinke Biscoitos nás nasmeroval na to správne miesto kde robia najlepšiu Alcatru a musím povedať, že cesta zo Slovenska sem stála za to.
V Biscoitos sme ešte našli prírodné kúpele. V tomto prípade išlo opäť o oceánske jazierka ohradené skalami, o ktoré sa rozbíjajú vlny. Jirko, náš najstarší člen posádky, pri pohľade na tento kus prírody okamžite zhadzoval oblečenie, a za chvíľu sme ho videli kúpať sa v jednom z bazénov. Nevadila mu ani chladná voda, ani pár metrov vzdialená jedovatá Mechúrovka portugalská. Ak ste o nej ešte nepočuli, pozrite si ju napríklad TU, je to zaujímavý, hlavne škaredo jedovatý tvor. Po naliehaní nás a po čase aj domácich, Jirko smutne opustil studený kúpeľ.
4. Do cieľa (Sao Miguel)
Ráno o piatej budíček, odväzujeme loď, čaká nás posledná a najdlhšia preplavba, takmer bez vetra. Po vyplávaní Igor servíruje kávu, a napäto na horizonte očakávame veľryby, je to napínavé, únavné… Zrazu sa zobúdzam navlečený vo veste a mokráčoch vo svojej kajute. Posádka kričí, že zbadali delfínov. No nič, asi je nám súdené, vrátiť sa na Azory ešte aspoň raz.
Sao Miguel je viditeľný už asi z 30-tich míľ, hlavne jeho vulkán v západnej časti. Ešte za svetla prichádzame do mestskej maríny v Ponta Delgada, vojaci z pristavenej bojovej lode pozdravujú naše dámy na palube.
Stíhame ešte vybaviť taxík do Ponta da Ferraria – láva tu na úpätí sopky vytvorila malý bazénik kde sa prelievajú dvoj-troj metrové vlny z oceánu. Na spodku tohto bazéna vyviera horúci prameň, ktorý sa s vlnami premiešava. Človek zlezie po rebríku dole, chytí sa priečneho lana medzi skalami, a dostane peknú nakladačku od matky prírody. Presne to sme po týždňovej plavbe potrebovali. Pri západe slnka s fľašou červeného azorského vína. Unavení padáme večer do kajút, na zajtrajšie balenie nechceme ani pomyslieť.
Na suchu (Sao Miguel)
Igora a Anku sme ráno odprevadili na letisko, a nám ostatným ostali ešte necelé tri dni na preskúmanie ostrova Sao Miguel. Najprv sme sa rozhodli ubytovať. Ešte pár týždňov dozadu sme rezervovali malý domček na vidieku. Veľmi rýchlo sme si zvykli z prostredia lode na náš nový domov.
Sao Miguel je z celého súostrovia geotermálne najčinnejší. Je tu niekoľko horúcich prameňov, kúpeľov a bublajúcich sírových jazierok. Za zmienku určite stoja aj kúpele na dne krátera Furnas, kde je okrem iného aj vďaka vyvierajúcej tepelnej energii jedinečná botanická záhrada Terra Nostra s horúcimi kúpeľmi.
Niektoré miesta, ktoré som tu spomenul som ani nefotil – zabudol som a užíval si prírodu. Celá krajina Azorských ostrovov pôsobí naozaj rozprávkovo krásne ako som očakával. Sústava kráterov s jazerami Sete Cidades, čajová plantáž Gorreana, pláže Santa Barbara s čiernym pieskom a surfermi, sopečné útesy, všade samé šťastné kravy, stromy, kvety a oceán. Stačí vyliezť na hociktorý kopec alebo z neho zliezť a človeka vždy nadchne niečo nové.
Nám Azorské ostrovy učarovali a na toto miesto sa ešte určite mnohí z nás čoskoro doplavia.
