Pre slovenskú posádku skutočný CELOeurópsky pohár

Európsky pohár lodnej triedy Micro (Euro Micro) prebieha celoročne a každá z participujúcich krajín využije jeden víkend, aby porovnala svoje sily s posádkami ostatných európskych krajín. K celkovému víťazstvu väčšinou pomôže účasť na viacerých pretekoch, posádky sa totižto nezúčastňujú všetkých pretekov či už z časových, pracovných, ale predovšetkým vzdialenostných dôvodov, pretože iná možnosť ako autom s loďou na vozíku neexistuje. V tomto má výhodu Slovensko, pretože tým, že leží „v srdci“ Európy to majú slovenské posádky všade blízko. V prípade talianskeho európskeho poháru to však tento rok jediná zúčastnená slovenská posádka SVK-66 Vampire, ako inak z klubu Kolotočári, vôbec nemala také jednoduché. Začalo to otázkou: Ideme do Talianska? Mali by sme, tento rok organizujeme majstrovstvá sveta, talianska účasť je silná, je treba sa im ukázať a osobne ich pozvať. Ako však nakombinovať to, že jeden člen posádky pracuje v Prahe, druhý je v tomto termíne v Chorvátsku a tretí žije v Brne? Kde je vôľa, tam je cesta, a preto stačila jedna dodávka, dve lietadlá, presuny na a z letísk (samozrejme každý v inom čase a na iné letisko) a nakoniec sa nám podarilo postretávať v Chioggii, mieste konania pretekov, len pár hodín pred ich začiatkom. Tento pohár bol teda pre posádku európsky nie len účasťou pretekárov, ale predovšetkým pokrytím častí kontinentu, z ktorých sa museli postretávať.

Malé Benátky, Veľká Chioggia

Chioggia je úžasná. Ja osobne som dorazil asi o 1 hodine v noci autom z letiska. Úzke uličky, rybárske lode, plavebné kanály, všetko vysvietené. Toto mestečko, ktoré leží asi 60 km južne od Benátok na pobreží často prezývajú Malé Benátky. Miestni obyvatelia sa však často bijú do pŕs, že Chioggia je o 500 rokov staršia ako slávne prímorské mesto, a preto by sa Benátky mali správne volať Veľká Chioggia. V tomto mestečku dostanete presne to čo očakávate od jej veľkého brata. Namiesto ciest morské kanály, namiesto áut loďky, všetko zasadené do nádhernej talianskej architektúry. Veľkou výhodou Chioggie je, že tu nestretnete jediného turistu. To dodáva tomuto miestu veľmi autentickú atmosféru, je to ako by ste objavili v Benátkach pred niekoľkými storočiami. No inglese, iba taliančina na každom rohu, obchodíky, kaviarničky a pizzerie. Aj vďaka tomu sa nám podarilo ubytovať v úplnom centre mesta za veľmi prijemnú, v Benátkach nepredstaviteľnú, cenu. Také výhľady a také mesto si musí zamilovať každý.

Chce to kľud

Pospali sme doslova PÁR hodín. No a čo, že letíme z celej Európy, no a čo, že sú ráno preteky, dlho sme sa nevideli a treba sa pobratať. Napriek tomu, že sme marínu videli z okna asi 200m od nás cez jeden z kanálov, pre prístup autom bolo potrebné nájsť najbližší most, cesta do maríny sa tak trochu pretiahla. Skoro sme nestihli skippers meeting, poradu kapitánov, z čoho bol ten náš ako vždy nervózny. Na mieste však zistil, že nervozita sa tu nenosí. Po pol hodine prišiel za nami na kávu s tým, že porada stále trvá, aj keď nemala byť dlhšia ako 10 minút. Preteky mali prebiehať na šírom mori, kam sa dalo dostať iba cez úzky kanál. Na porade sa zistilo, že v tomto kanáli je zakázané plachtiť, a že väčšina našich malých 5,5 m lodiek nemá motor. Ono sa to vlastne zistilo už dávno, len sa to nejako neriešilo. Keď sa to na porade pripomenulo, organizátori sa rozhodli zaujať rovnaký postoj a tak sa všetci na seba pozerali a čakali, že sa to nejako vyrieši samo. Nakoniec to naozaj akosi vyšumelo, niektorí teda išli na plachtách proti vetru a prúdu, niekto si stopol motorovú loď, nám sa podarilo vybaviť odtiahnutie od talianskej posádky s motorom. Za 6 pív, táto mena ešte nesklamala. Talianska povesť bola teda zachránená a musím uznať, že až na tieto drobné organizačné prešľapy boli preteky pekne zorganizované, predovšetkým čo sa týka jachtárskej úrovne.

Vzácne preteky na mori so všetkým, čo k nim patrí

Vyplatili sme náš dočasný remorkér a nechali sme sa vysadiť neďaleko rozhodcovskej lode. Stará, ale udržiavaná asi 15 m drevená plachetnica sa týčila nad 22 pripravujúcimi sa loďkami Micro. More bolo veľmi nepokojné, príboj sa bil so striedajúcim sa prílivom a odlivom a neustálymi zmenami vetra. Vlny narážali do lodí zo všetkých strán. Mali sme s morskými vlnami skúsenosť z minuloročných majstrovstiev sveta v Baltickom mori, tu boli však vlny stále a prichádzali z jedného smeru. Organizátori niekoľkokrát prestavovali trať pred štartami a pravidelne aj počas jednotlivých pretekov. Na záveternej bóji vždy pekne a podľa pravidiel vyvesili príslušné vlajky. Oznamovali, ktorým smerom sa posúva náveterná bója tak, aby bola vždy presne proti vetru a trať mala veľkosť adekvátnu sile vetra. Aj my už si budeme navždy pamätať, že vlajka „C“ (change course) v kombinácii so znakom + znamená, že sa mení vzdialenosť k náveternej bóji a neznamená to, že do karuselovej rozjazdy pridávajú ďalšie kolo. Vďaka tomuto omylu sme si v jednej z rozjázd zapísali číslo 8, aj keď na poslednej otočnej bóji sme boli prví. Našťastie sme ju však škrtli a v ostatných 4, za dva dni odjazdených rozjazdách sme zapisovali iba jednotky. Nebolo to však vôbec jednoduché, okrem niekoľkých talianskych posádok nám na krk neustále dýchal Francúz Philippe Benaben so svojou posádkou a loďou Platypus, ktorý nakoniec pozbieral všetky dvojky.

Celkovo to však boli jedny z najkrajších pretekov, ktoré sme absolvovali a to nie len preto, že sme vyhrali. Kombinácia dobre zorganizovaných pretekov, prostredia a priateľskej atmosféry v rámci našej lode aj všeobecne medzi posádkami pre mňa znamenala veľmi príjemne strávený víkend a pripomenula mi, prečo sa venujem tomuto nádhernému športu – jazyku, ktorému rozumejú po celom svete.